David Williams, národný automobilový novinár a držiteľ ceny za bezpečnosť cestnej premávky

Máte niekedy dosť toho, že ste na bicykli alebo pešo do práce / kino / turistické atrakcie alebo na pláž - alebo prinajmenšom dostať verejnú dopravu - namiesto jazdy? Pretože je to pre teba "lepšie"?

Mám, ale napriek tomu sa veľmi snažím používať svoje auto zodpovedne; Neskáčem do nej pri páde klobúka a často bicyklujem. Rozhodol som sa urobiť "správnu" vec, keď ma Daily Telegraph poslal, aby som informoval o "Obrannom a bezpečnostnom vybavení International", druhu "veľtrhu zbraní" v centre ExCeL v Londýne.

Uvažoval som o motocykli 6,4 míle (ako vrana letí) z môjho domu v južnom Londýne a počítal som s tým, že to bude trvať asi 30-40 minút, ale rozhodol som sa namiesto toho ísť verejnou dopravou a ísť s prúdom. Aká hlúpa chyba.

Všetko to vyzeralo veľmi rozumne na oficiálnom cestovnom plánovači Londýna, ktorý sľuboval celkový čas cesty asi hodinu pomocou vlaku, potom metra, potom Docklands Light Railway.
Nie je to tak dávno, čo som niekoľkokrát týždenne využíval londýnsku verejnú dopravu v dopravnej špičke, ale od práce z domu som jednoznačne zmäkol. Cesta bola veľmi nepríjemná – tam aj späť.

Je to šok - ak na to nie ste zvyknutí - byť nútený stlačiť celkom tak pevne až milióny ďalších dochádzajúcich v šialenom, tlačení, kýchaní, kašľaní, kývaní, kývajúcom sa scrume, ktorý znemožňuje toľko, že zdvihnúť ruku, aby ste si vyfúkli nos.

Zápchy boli také intenzívne, keď som sa dostal na kanadskú vodnú stanicu na podzemnej jubilejnej linke, že ľudia vytvorili dlhé rady, ktoré sa chytili z každého vchodu vozovky, aby sa dostali k vlakom Metra. Musel som počkať na nie menej ako tri, aby som sa vtiahol - a odišiel - predtým, ako sa mi podarilo nastúpiť, štvrtýkrát šťastie. Bolo to stresujúce; Mal som termín.

Keď som sa dostal na to, bolo to späť k vrazeniu nosa do nejakého iného, nešťastného, prímestského podpazušia a - pretože som mal "posledný" priestor, blízko dverí, kde sa strecha ohýba dole, nemohol som stáť vzpriamene. Čas cesty od dverí k dverám? Hodinu a pol. Niečo cez 6 míľ.

Po mojom návrate zo šou – ktorá bola dosť vzrušujúca, s množstvom špionážneho a kontrašpionážneho výstroja, tankami, raketami, ostreľovačskými puškami, obrnenými autami a dokonca aj mini ponorkami v štýle 007 – bola cesta ešte horšia. Samotná váha čísel znamenala polhodinové čakanie, len aby ste sa dostali na vlakové nástupište; Bol tak zaneprázdnený železničný personál, že musel zabrániť stovkám ľudí opúšťajúcich ExCeL, aby sa čo i len priblížili k vlakom. Keď som konečne nastúpil (tým, že som sa otočil a kráčal 15 minút, aby som našiel inú, okrajovo menej preťaženú stanicu), nebolo tam samozrejme žiadne sedadlo (doh). A po tom, čo som celý deň šliapal po rozľahlých, kavernóznych sálach ExCeL, ma moje nohy zabíjali.

Cítil som sa ako veľmi dlhý deň, keď som sa vrátil domov. Nemohol som sa ubrániť myšlienke, o koľko šťastnejší by som bol, keby som nasledoval svoj prvý inštinkt a namiesto toho by som tam jazdil na vynikajúcej Honde Crossrunner.

Nielenže by som dramaticky skrátil čas cesty, ale užil by som si aj jazdu, prišiel by som v lepšej nálade, lepšie by som mohol fungovať. Úprimne pozdravujem milióny ľudí, ktorí – akosi – denne odvážne takéto podmienky v celej Británii odvážne.

To mi dalo nové ocenenie, prečo toľko ľudí začalo bicyklovať do práce. Nie je to len na cvičenie alebo preto, že ich to baví (v skutočnosti to môže byť veľmi riskantný obchod v Londýne).

Je to preto, že sa konečne zachytia. Uvedomujú si, že nemôžu čeliť stresu, choroboplodným zárodkom, rozdrveniu, nepohodliu, teplu a biede verejnej dopravy. Je jasné, prečo ich dopravné orgány povzbudzujú, aby aj oni jazdili na bicykli; chcú udržať čo najviac cestujúcich mimo svojich vlakov, autobusov a rúr, pretože sú blízko bodu zlomu. Kde sú kľúče od tej motorky...